Osídlenie Bé´kéšskej Čaby

        Békešská oblasť bola po skončení tureckého ťaženia v Uhorsku značne vyľudnená a pustá. V prvej polovici 18. storočia tam však vznikli tri ohniská osídlenia Slovákov. Išlo o Békešskú Čabu (Békés – Csaba), Sarvaš (Szarvas) a Poľný Berinčok (Mezőberény). Slovenskí prisťahovalci postupne vytvorili v riedko obývanej stolici súvislé a kompaktné slovenské osídlenie, ktoré sa časom stalo jadrom a východiskom ďalšieho sťahovania, ktoré neskôr zasiahlo aj čanádsku župu. Prví putujúci poddaní sa už koncom 17. storočia usádzajú v osadách Novohradskej stolice a nakoniec spolu s početným domácim obyvateľstvom aj túto stolicu opúšťajú.

Postupne putujú smerom na juh. Na dolnozemskej ceste nachádzajú dobré podmienky už v Peštianskej stolici,[ kde po odchode Turkov zostalo najmä na jej juhu toľko opustenej pôdy, že každý si v rámci voľného záberu mohol vybrať toľko pôdy, koľko si trúfol obhospodáriť. V Békéšskej stolici rozlišujeme tri typy osídľovania: a) neorganizované a živelné osídľovanie jednotlivcami – utečencami a ich rodinami, poddanými, ktorí utiekli od svojho zemepána; b) priame, už organizované sťahovanie osadníkov zo severného Uhorska; c) sťahovanie osídlencov zo znova osídlených oblastí do iných častí stolice – alebo južnejšie, do Báčky, Banátu a Sriemu tzv. vypúšťanie rojov. Všetky tri typy osídľovania sa mohli uplatňovať súčasne. Napríklad osadníci z Békéšskej Čaby, Sarvašu a Poľného Berinčoka v rokoch 1747-48 presídlili organizovane a s povolením do Mokrej – Apatelek v Aradskej stolici (dnes Mocrea v Rumunsku). V roku 1753 takto osídlili Níreďházu (Nyíregyháza), kam odchádzali aj v ďalšom období vo väčších či menších skupinkách. 

          Zakladanie nových osád malo viacero príčin. Bolo to predovšetkým preľudnenie prvých osád prirodzeným populačným prírastkom, príchodom ďalších osadníkov zo severných stolíc, vyčerpaním pôdy či ťažkými životnými podmienkami. K pohyblivosti poddaných prispievalo aj slobodné sťahovanie či zánik trojročnej daňovej úľavy, resp. útek pred štátnymi daňovými ťarchami. Úteky a priame sťahovanie sú charakteristické pre celé 18. storočie. Koordinované a organizované osídľovanie slovenských poddaných v prvej polovici 18. storočia je spojené predovšetkým s menom baróna Jána Juraja Harruckerna (1664-1742).                   Podarilo sa mu získať z komorských majetkov mesto Ďulu a osady Doboz, Čabu, Körösladány, Gyarmat (Füzes), Ӧcsöd, Vésztö, Szentes a Szeghalom, aj s príslušnou pôdou. Tieto osady sa nachádzali na vyľudnenom území vtedajšej Békešskej, a čiastočne aj Čongrádskej a Zarándskej stolice. Koncom júla roku 1719 získal Harruckern od Karola III. tieto bývalé komorské majetky v rozlohe 700 000 jutár pôdy do daru s tým, že po určení reálnej hodnoty majetkov rozdiel nad 24 000 forintov doplatí cisársko – kráľovskej komore. Najskôr teda dostal majetok iba do zálohy. Neskôr prefektúra v Segedíne ohodnotila uvedené majetky na 37 000 forintov. Harruckern roku 1722 doplatil zvyšných 13 000 forintov. 

          V máji roku 1723 nadobudla kráľovská darovacia listina platnosť. Od roku 1722 bol už Harruckern ako barón aj hlavným županom Békešskej stolice. Túto funkciu vykonával až do svojej smrti v roku 1742.

         Zásluhy na osídľovaní Čaby a mnohých iných osád na Harruckernových majetkoch má najmä bývalý vojak slovenského pôvodu Mikuláš Turóci, ktorý bol správcom Harruckernových majetkov v Ďule. Popri slovenskom osídľovaní organizoval napríklad aj osídľovanie Nemcami.

       Správy o veľkom množstve voľnej a neobrábanej pôdy v týchto oblastiach však prenikli medzi slovenských poddaných už skôr, ako dostal Harruckern spomínané majetky do daru. Išlo o rozsiahle a vyľudnené územie s neobrobenou pôdou, ktoré počas tureckých vojen spustlo. Územie Novohradu, Malohontu a Hontu bolo v tom čase opakom Dolnej zeme, lebo popri nedostatku pôdy pribudli v jeho osadách k pôvodnému obyvateľstvu noví prisťahovalci zo severných stolíc. 

          Táto skutočnosť podnietila k aktivite novohradských evanjelických predákov z radov poddaných so slobodným sťahovaním. Už roku 1717 sa u kráľovského komorského prefekta v Segedíne prihlásili traja lokátori. Boli to Novohradčania Ján Duna z Mýtnej, Ján Sekerka – Ďurkovje (Ďurkovič) z Hradišťa a Jakub Valent (inak Belanka) z Čeloviec v Honte. Žiadali o povolenie pre seba aj pre svojich príbuzných a ostatných známych, aby sa mohli usadiť na Čabe. 

         Povolenie nakoniec od prefekta dostali. Domov sa vrátili s oficiálnym povolením usadiť v týchto vyľudnených priestoroch svoje rodiny a poddaných zo svojho okolia. Osídľovanie však neprebiehalo zo dňa na deň. Samotnú Békešskú Čabu postupne osídlilo slovenské obyvateľstvo v troch hlavných vlnách.

        V rokoch 1718 – 1723 sem prichádzali evanjelici z Novohradu, z Hontu, z Peštianskej, Gemerskej aj zo Zvolenskej stolice. K 22 rodinám, ktoré žili roku 1717 v Čabe, a podľa priezvisk boli slovenské pravdepodobne iba dve (Behan a Bánsky), pribudlo v roku 1718 ďalších 14 rodín zo Seliec, 4 z Rimavskej Bane, 4 z Rimavského Brezova, 3 z Čerenčian, 2 z Hornej Pokoradze a 1 z Rimavice. Koncom roku 1719 už žilo v Čabe 46 rodín s 230 členmi. Jednalo sa o pomerne značný populačný nárast. Po roku 1720 sa tam prisťahovalo ďalších 56 rodín z Poltára, Zeleného, Maďaroviec, Pondelka, Českého Brezova, Mýtnej, Málinca, Oždian a Cinobane. 

         Historik Ján Gomboš zo súpisu utečených z koháryovských majetkov zo 4. mája 1724 uvádza mená 18 zbehov z Opavy, Čeloviec a Žibritova, ktorí z Hontu ušli do Békešskej stolice. Najčastejšie do Békešskej stolice prichádzali noví prisťahovalci po trase Balašské Ďarmoty – Pešť – Asód – Piliš – Albert – Békešská stolica          V nasledujúcich rokoch prichádzali do Čaby aj rodiny z Turca a okolia Zvolena. 

        V roku 1725 bývalo v Čabe už 115 rodín, prevažne slovenských. Súpis z roku 1715, ktorý obsahuje aj mená poddaných, ktorý sa z príslušných osád odsťahovali, naznačuje značný pohyb poddaných v danom období a potvrdzuje poznatky o značnej nestálosti jednotlivých sídiel. Na jednej strane noví osídlenci prichádzali, ale na druhej, v dôsledku ďalšej migrácie, aj odchádzali. 

         To sa vzťahuje aj na Čabu, z ktorej sa za pomerne krátky čas odsťahovalo až 58% obyvateľstva. Tento súpis zaznamenal v Čabe 85 rodín, ktoré sa odsťahovali. Sťahovali sa rodiny aj s maďarskými priezviskami a poväčšine vysťahovalci smerovali do slovenských osád v Peštianskej stolici, do Boršodskej či Sabolčskej stolice a niektorí sa vrátili do Novohradu. Len v samotnom roku 1724 odišlo z Čaby okolo 60 rodín, čo svojim spôsobom potvrdzuje aj žiadosť Békešskej stolice adresovaná miestodržiteľskej rade. Žiadali znížiť krajinskú daň, pretože poddaní každoročne utekajú do susedných stolíc pre vysoké daňové zaťaženie.

         V roku 1722 osídľovali Slováci aj Sarvaš a začali sa usadzovať aj v Poľnom Berinčoku. Vplyv na úspešné osídľovanie území v Békešskej stolici mala aj Harruckernova výzva. Sľuboval novým prisťahovalcom dostatok pôdy, daňové úľavy a náboženskú slobodu. Roku 1728 sa v Čabe už vyskytovalo 222 slovenských priezvisk.              Okolo roku 1733 to bolo 274 hláv rodín, čo predstavuje približne 1500 osôb. V roku 1745 sa počet Slovákov v Čabe zvýšil na 2740. Medzi rokmi 1740 a 1745 začala druhá vlna osídľovania Čaby, čo potvrdzuje aj vysoký nárast populácie, ktorý bol skôr dôsledkom nového prílevu osadníkov, než prirodzeného prírastku

          Do Čaby prichádzajú v tom čase aj rímskokatolícki osadníci z Nitrianskej župy. Tí však už nedostávali ornú pôdu, a preto sa zamestnávali ako lacnejšia pracovná sila v okolitých hospodárskych usadlostiach a na salašoch.  Rok 1746 bol pre obyvateľov Čaby veľmi ťažkým obdobím. Rapídne stúpal prílev lacných pracovných síl, vznikali časté epidémie, záplavy, zvyšovali sa zemepanské ťarchy, k tomu sa pridalo vydržiavanie početného vojska, nútené opevňovacie práce, dlhé furmanky či zvyšovanie daní. 

      To boli faktory, ktoré významnou mierou prispeli k tomu, že sa v danom roku odsťahovalo z celej Békešskej stolice 375 poddanských rodín, z toho 55 z Čaby. V rokoch 1748 – 50 sa v Čabe začínajú v menšom počte usádzať aj katolíci pochádzajúci prevažne z Hontu, najmä z obcí Bzovík, Litava, Horný Badín, Kozí Vrbovok, Uňatín, Senohrad a Trpín. Prílev nových slovenských osadníkov to však nezastavilo. Prichádzali tam Slováci aj z iných slovenských stolíc. Roku 1784 žilo v Čabe už okolo desaťtisíc Slovákov, ktorí zmluvne obrábali chotár o rozlohe 56 000 jutár. V druhej polovici 18. storočia (s výnimkou odchodu do Níreďházy) nemáme žiadne záznamy o väčších či organizovaných odchodoch Slovákov z Čaby. Až začiatkom 19. storočia odišla neveľká časť čabianskych Slovákov do Nadlaku a Ambrózky.