Dolnozemskí Slováci sú etnická skupina žijúca na území Dolnej zeme. Historicky bolo územie osídlené etnickými Slovákmi po skončení tureckých vojen po roku 1663, ktorí osídľovali vyprázdnené územia po tureckom pustošení. Motívom ich sťahovania bola aj náboženská sloboda pred vyhlásením Tolerančného patentu.

        Posledné skupiny osmanských dobyvateľov z územia Uhorska boli vyhnané z Békešskej Župy v roku 1695. Práve táto oblasť sa stala najvyľudnenejšou oblasťou v dôsledku tureckých represálií.                                                   To využil Rakušan Ján Juraj Harruckern, ktorý zorganizoval osídľovanie oblastí Maďarmi, Nemcami ale najmä Slovákmi v rokoch 1718 – 1723.

        Presídlenci prišli do zanedbaných poľnohospodárskych oblasti. Slováci sa usídlili a znovu zaľudnili staroveké mesto Čaba, kde už pôvodní obyvatelia takmer nežili. Založili mesto Sarvaš. Ďalšie vlny kolonizácií boli na mierené do oblasti Vojvodiny (Nový Sad, Bácsky Petrovec) v dnešnom Srbsku a do Nadlakskej oblasti v dnešnom Rumunsku.

        Motiváciou pre presídlenie Slovákov bol najmä prísľub úrodnej pôdy, vysoké daňové zaťaženie, nepokoje o povstaniach (Rákocziho) a násilná rekatolizácia v Hornom Uhorsku. Prichádzali najmä poddaní z Rimavskej Doliny a Novohradskej stolice, ale aj zo Šariša, Liptova a iných oblastí.

         V druhej vlne osídlenia roku 1746 sa začali sťahovať Slováci z zo slovenských dedín v rámci Dolnej zeme. Tak vzniklo mesto Nyíregyháza, ktoré založili Slováci (Tirpáci) na najmä zo Sarvaša, Čaby, Berinčoka a Orosházy. Presun organizoval Ján Petrikovič a súhlas na presídlenie vo svojej župe dal gróf František Károly. V roku 1756 sa k nim prisťahovali aj Slováci zo Zvolenskej župy. Druhotnou kolonizáciou boli založené aj dediny Slovenský Komlóš, Ambrózfalva a mnoho iných.

     Článok bol napísaný pri príležitosti spomienkového zhromaždenia organizovaného AFS na Komlóši k 27. výročiu úmrtia M.R.Štefánika.

     Tejto spomienkovej akcie sa zúčastnila aj p. Emília Chovanová, v tom čase úradníčka pošty v Komlóši, a ako uviedol autor článku: "študentská láska Milanova" a ako píše autor ďalej, "Štefánik mal už v študentských časoch svoje srdce v Slovenskom Komlóši a ako taký, Tótkomlóš dobre poznal."

Môžeme sa oprávnene domnievať, že svojej láske z Komlóša, venoval aj krátke vyznanie (6.5.1897):

Videl som ťa, videl

A to ešte vlani

Očarovalas´ ma

Svojími očkami

         Ku Komlóšu však mal M. R. Štefánik aj ďalšie väzby, na ktoré si spomína ako na rozprávanie svojich rodičov p. Dušan Beňo z Matúškova, potomok presídlencov z Dolnej zeme. Jeho rodičia spomínali na priateľský vzťah M. R. Štefánika s jeho starým otcom, Jánom Beňom počas štúdii v Sarvaši.                                                   Žiaľ spoločné fotografie, na ktoré si p. Dušan Beňo pamätá, sa nezachovali a ostali len v spomienkach potomkov.

*** Spomenutý z rodokmeňu, Dušan Beňo-1958 a starý otec-Ján Beňo 1882***

Samuel Tešedík

     Samuel Tešedík (maď. Tessedik Sámuel, nem. Thessedik, Thesschedik, Theschedik, Teschedik; * 20. apríl 1742, Alberti, Maďarsko – † 27. december 1820, Sarvaš) bol slovenský evanjelický kňaz a kazateľ, zakladateľ odborného školstva a pôdoznalectva v Uhorsku, pokrokový pedagóg, spisovateľ, polyhistor, filantrop a zeman.

        Jeho pôsobnosť významne prekročila hranice slovenskej komunity a v Maďarsku je vnímaný ako významná osobnosť dejín. Svojou pedagogickou a ľudovýchovnou činnosťou nadväzoval na Komenského a najmä na názory európskych osvietenských pedagógov-filantropov (Johanna Bernharda Basedowa, Joachima Heinricha Campe, Johanna Friedricha Mayera, Johanna Heinricha Pestalozziho). V ich intenciách rozvíjal novátorskú výchovno-vzdelávaciu činnosť v duchu požiadaviek jozefínskeho osvietenstva. Bol jedným z najvšestrannejších a najvýznamnejších osvietencov európskeho významu, ktorí kedy žili.

Životopis

        Narodil sa v rodine evanjelického kňaza Samuela Tešedíka (* 1710, Púchov – † 9. apríl 1749, Békešská Čaba). Po smrti otca, (***jeho úmrtie je v rodokmeni na zázname narodenia dcéry Anny-Mateja Baracka***) sa ako 7 ročný spolu so svojimi dvoma mladšími súrodencami Máriou Alžbetou a Jánom Kristiánom a s matkou Máriou Alžbetou Lang (pôvodom bratislavskou Nemkou, dcérou Michaela Langa a Barbary von Scharffenstein, pochádzajúcich z Horného Rakúska) vrátil do jej rodného mesta Prešporku (dnes Bratislava).

        Po absolvovaní miestnej základnej školy a evanjelického lýcea v rokoch 1749 – 1767 odišiel študovať na kalvínske kolégium v meste Debrecín a Sárospatak (Blatný Potok). Teológiu, prírodné vedy, medicínu a právo študoval na nemeckých univerzitách v Erlangene, Jene, Drážďanoch, Halle a Berlíne, kde prišiel do kontaktu s filantropickými pedagogickými prúdmi. Pod vplyvom myšlienok filantropov sa snažil v prvom rade o zlepšenie podmienok pre vzdelávanie sedliackych detí a chudobnej vrstvy.

       Pôsobil ako farár v Šuranoch a potom v Sarvaši od roku 1767 až do smrti. Zároveň bol členom Kráľovskej školskej komisie v Bratislave a dekanom a inšpektorom evanjelických škôl v Békešskej stolici. V roku 1779 založil "Praktisch Oekonomischen Industrial Institut zu Szarvas" (ekonomicko-priemyselný ústav) Institutum oeconomicum, prvý svojho druhu v Uhorsku a celej Európe, ktorý viedol do roku 1806. Po 10 rokoch od otvorenia mal ústav 991 študentov, ktorí prišli nielen z Uhorska, ale aj zo zahraničia, a záujem o štúdium na škole neustále rástol a s ohľadom na rôznorodosť žiakov sa prednášalo v nemčine, slovenčine a maďarčine a vo filiálke školy v Sedmohradsku aj v rumunčine. Tešedík sa stal autoritou a jeho ústav bol považovaný za "matku" alebo vzorovú školu pre ostatné školy po celom Uhorsku. Bol inšpiráciou aj pre grófa György Festeticsa, ktorému sa Tešedík stal hlavným poradcom a pomohol mu v roku 1797 založiť a organizovať školu Georgikon v maďarskom meste Keszthely, ktorá slúžila pre vzdelávanie správcov veľkostatkov maďarskej šľachty.

         Aklimatizoval viaceré druhy rastlín a stromov, z ktorých najvzácnejšie sú agáty a moruše, ale aj javor, jelša, topoľ, buk a smrek. Vypracoval spôsob domáceho spracovania hodvábu a chovu húseníc priadky morušovej. Otcom ho nazývajú aj agátové lesy, ktoré počas svojho života vysadil, tiahnuce sa krajinou od juhu Slovenska až po juh Maďarska.

        Svoju činnosť rozšíril o problémy týkajúce sa zdravia ľudí, ako napríklad hĺbenie studní poskytujúcich čistú pitnú vodu, výživa roľníkov, životné podmienky, návrh usporiadania mesta, a pomáhal sirotám a chudobným ľuďom.

        Cisár Jozef II. dňa 2. septembra 1789 odmenil Tešedíka a jeho manželku zlatou medailou a zlatým prsteňom. Tešedíkov uznávaný inštitút ocenil aj cisár Leopold II.. Jeho škola bola obdivovaná cárskym Ruskom, kam ho cárovná Katarína II. dvakrát pozvala na návštevu do Petrohradu, aby sa osobne zúčastnil na reforme ruského školstva. Za svoje pokrokové myslenie a zásluhy ho cisár František II. dňa 17. februára 1809 spolu s rodinou povýšil do šľachtického stavu a jeho rodina dostala erb.

*** vsunutá poznámka ***